Zoznámte sa... s Mikulášom Mišíkom

S menom Mikuláš Mišík sa každý Prievidžan už nepochybne stretol, aj keď si to mnohí možno ani len neuvedomili. Po ulici, ktorá nesie jeho meno totiž denne prejdú desiatky nôh či kolies. Málokto však vie, kto Mikuláš Mišík vlastne bol a ako sa zapísal do dejín nášho mesta.

Prievidzský rodák prišiel na svet 25. novembra 1907, ako v poradí už 6 dieťa. Celá rodina bývala na „Vystrkove“, v dome na Mariánskej ulici priamo oproti fare. V súčasnosti by ste tu Mikulášov rodný dom však hľadali márne, neminula ho totiž asanácia. Na budove spomínanej fary by sa vám však podarilo nájsť aspoň pamätnú tabuľu, ktorá mu bola „z vďačnosti za obetavú službu“ odkrytá v roku 2007, pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia.

pamätná tabuľa Mikuláša Mišíka

zdroj: www.prievidza.sk

Do ľudovej školy nastúpil v období vypuknutia 1. svetovej vojny. Jeho otec Ján musel narukovať. Rodina ho vtedy videla posledný krát a domov sa už nevrátil. Skonal v boji na území Srbska, odkiaľ jeho telo nebolo nikdy privezené späť na Slovensko. 8-ročný Mikuláš tak prišiel o prvého zo svojich rodičov. Utrápenej rodine bola ponúknutá štátna pomoc vo forme možnosti umiestnenia niektorých detí do sirotinca.

Sirotinec milosrdných sestier v Banskej Bystrici sa stal novým domovom pre Mikuláša a jeho brata Jána. Jánovi sa však tamojší režim vôbec nepáčil a zo sirotinca onedlho odišiel. Mikuláš tam teda zostal úplne sám. S rodinou sa však naďalej stretával. V štúdiu pokračoval v Banskej Bystrici, kde v roku 1918 začal navštevovať najskôr maďarské banskobystrické katolícke vyššie gymnázium a neskôr Štátne gymnázium A. Sládkoviča, ktoré v roku 1936 aj úspešne ukončil.

V roku 1920 však Mikuláš prišiel aj o svojho druhého rodiča. Jeho matku Máriu skolila rozmáhajúca španielska chrípka. Mišíkovské deti dostala do opatery Mikulášova stará mama Anna . Vo veku 75 rokov však mala problém súrodencov uživiť. O tejto neľahkej situácii sa dozvedela ich vzdialená rodina v Spojených štátoch a podali im pomocnú ruku. „Otázka chleba rozhodla, že brat Ján a sestry Mária a Anna v roku 1922 emigrovali do Chicaga.“ Súrodencov sa Mikulášovi počas života podarilo v Amerike i navštíviť.

Mikuláš Mišík (vpravo) s rodinou

zdroj: kniha "Mikuláš Mišík: kňaz a historik - život a dielo"

Mikuláš i naďalej prebýval v sirotinci. Sám priznal, že práve „domáca nábožná výchova, prostredie sirotinca, láskavosť milosrdných sestier“ v ňom vyvolali túžbu stať sa kňazom. Jeho ďalšie kroky preto viedli do banskobystrického kňazského semináru, kde bol v roku 1930 vysvätený.

Študijný preukaz Mikuláša Mišíka v banskobystrickom seminári

zdroj: kniha "Mikuláš Mišík: kňaz a historik - život a dielo"

Hneď v tom istom roku začal ako kaplán a katechét pôsobiť v obci Hronec. Zotrval tu dva roky. Počas nich sa stal členom Matice slovenskej a zostal ním až do roku 1941.

V roku 1932 odišiel do Novej Bane, kde pôsobil ako katechét taktiež dva roky. Jeho ďalšie pôsobenie, aj keď veľmi krátke, evidujeme vo Vrútkach. Odtiaľ bol v roku 1935 preložený do Zvolena, kde bol kaplánom len jeden rok.

Späť na hornú Nitru sa Mišík vrátil až v roku 1936. Na presne 3 roky sa stal správcom farnosti v Šimonovanoch. Zároveň krátko pôsobil aj ako kaplán v obci Častá. V tomto období sa za ním na faru prisťahovala aj jeho staršia sestra Margita. Súrodenci si výborne rozumeli, a tak ho Margita následne sprevádzala na všetkých jeho ďalších pôsobiskách.

Mikuláš Mišík so sestrou Margitou

zdroj: kniha "Mikuláš Mišík: kňaz a historik - život a dielo"

V roku 1939 sa už obaja súrodenci presťahovali do Vaďoviec a následne v roku 1942 do Podkoníc. Ako podkonický kaplán bol Mikuláš evidovaný až do roku 1947, no v rokoch 1945-1946 ho vytrápilo nedobré zdravie. Trpel reumou a bolestivým zápalom bedrového kĺbu. S týmto nepriaznivým stavom bojoval dlhšie obdobie.

Polepšilo sa mu až na konci roku 1947, kedy ho premiestnili za farára do Handlovej. Súčasne pôsobil aj ako okresný dekan bojnický. Medzi občanmi sa stal rýchlo obľúbeným vďaka jeho príjemnému prejavu, obetavej náture a úsmevu, ktorý mu nikdy na tvári nechýbal. Najväčšia vďaka mu patrí najmä za záchranu handlovského zničeného kostola a jeho rozsiahlej opravy. Po bombardovaní z neho zostala len veža, ktorú chceli zrútiť. Mišík s týmto však vôbec nesúhlasil a historickú pamiatku sa mu napokon podarilo uchovať. Mikulášova popularita sa však ukázala byť veľkým problémom, keďže „veľa Handlovčanov navštevuje kostol, a tým sa neplní plán ťažby uhlia“. Z Handlovej nakoniec musel v roku 1954 odísť.

Ako farár potom pôsobil 11 rokov v Kláštore pod Znievom a následne sa opäť vrátil do Zvolena, tentokrát však už na pozíciu miestneho farára. Práve vo Zvolene evidujeme Mišíkove najdlhšie pôsobenie až do roku 1978. Aj tu stojí za zmienku Mikulášove hodnotné pričinenie pri rekonštrukcii zbiedeného zvolenského kostola.

Mikuláš Mišík

zdroj: www.prievidza.sk

Onedlho po vymenovaní za kanonika v roku 1975 sa Mikuláš rozhodol odísť do dôchodku. Po viac ako 50-ročnej pastoračnej činnosti môžeme povedať, že bol naozaj zaslúžený. Veľký obdiv si zaslúži najmä jeho neoblomný postoj a úprimná viera i v časoch naozaj zložitých pre slovenskú rímskokatolícku cirkev. Ani on sa počas života nevyhol prenasledovaniu a rôznym sťažnostiam na jeho osobu. Niekoľkokrát bol dokonca za svoje revolučné myšlienky aj stíhaný, väzeniu sa vždy našťastie vyhol.

Sám vždy vravel, že nikdy nebol politicky aktívnym v žiadnej strane. Ťažko by však poprel svoje stotožnenie s názormi HSĽS, v ktorej mal i nemálo priateľov. Do politického diania sa teda zapájal nepriamo, na niektorých verejných zhromaždeniach dokonca rečnil.

Mikulášove záujmy boli skôr osvetového charakteru a priznal, že ho „politika zaujímala až druhorade, akosi zo zábavy“. Veril, že by sa ľudia nikdy nemali prestať vzdelávať. On sám ovládal niekoľko jazykov, okrem materinskej slovenčiny a veľmi podobnej češtiny, aj maďarčinu, nemčinu a latinčinu. Svoje poznatky sa snažil sprostredkovať aj ďalším generáciám na hodinách náboženskej výchovy. Bol nadaným kazateľom a rečníkom. Jeho členstvu sa počas rokov tešili mnohé slovenské spolky a kluby. Nedá sa nespomenúť jeho dlhoročné pôsobenie v Spolku sv. Vojtecha, v ktorom sa staral najmä o vydávanie kníh a časopisov. Tejto práci sa venoval veľmi rád, keďže bolo o ňom známe, že knihy a čítanie zbožňuje. Prievidzský farár a jeho blízky priateľ Anton Miššuth o ňom dokonca prezradil, že „nohavíc poriadnych nemá, ale každú knihu musí mať.“

Niet sa teda čo čudovať, že veľká láska ku knihám ho v živote pobádala i k vlastnej tvorbe. V študentských časoch založil na škole literárny klub, ktorého bol 8 rokov členom. Tu napísal niekoľko poviedok a básní. Inšpiráciu hľadal najmä vo svojom živote, či už išlo o zábavné príhody so spolužiakmi alebo bolestivé spomienky na zosnulých rodičov. Zopár z nich mu vyšlo i v niektorých slovenských časopisoch. Jeho úplne prvým publikovaným dielom bola pravdepodobne poviedka „Cesta k matke“, kde opisoval posledné momenty pred stratou mamy kvôli vážnej chorobe. V časopise Tatranský orol sa pod ňu podpísal pseudonymom M. Vystrkovský, ktorý poukazoval na jeho rodný dom.

Pod vlastným menom či inými pseudonymami mu za život vyšlo množstvo článkov a štúdií v rôznych novinách, časopisoch, či zborníkoch. Prievidžania jeho slová mohli čítať napríklad aj v známom regionálnom periodiku Náš kraj, ktoré informovalo o dianí na hornej Nitre. V Mišíkovej pozostalosti zostalo i niekoľko nepublikovaných rukopisov. Ich ukážku si môžete prezrieť i v našej knižnici, na úseku regionálnej literatúry.

Jeho „skutočná láska boli dejiny“. Najmilší koníček teda objavil v skúmaní histórie. Považoval ho za „milé, lákavé, ale vždy iba príťažlivé vyrazenie za duševným odpočinkom“. Už od mladosti mu venoval takmer všetok svoj voľný čas. Rokmi sa vypracoval na akéhosi „odborníka-samouka“ v tejto oblasti.

Výsledky svojho bádania sa rozhodol vydávať i knižne. Mikulášova prvá kniha Husiti na Slovensku vyšla v roku 1928, keď mal ešte len 21 rokov. Jeho knižný debut však vznietil obrovský plameň kritiky. Niektorí odborníci poukazovali hlavne na Mišíkovu jednostrannosť, no kniha bola i napriek všetkému verejnosťou často vyhľadávaná. Mikuláš sa proti tvrdeniam kritikov bránil a stál si za svojou pravdou. Či bol pri svojich dielach naozaj objektívny je teda diskutabilné, veľký potenciál sa však mladému historikovi nedal uprieť.

kniha "Husiti na Slovensku" kniha "Prievidza v dobách husitských"

zdroj: www.antikvaritik.sk

Ďalšia kniha, tá už o rodnom meste, mu pod názvom Prievidza v dobách husitských vyšla v roku 1930. Pri hľadaní informácii na napísanie tejto publikácie sa hlboko ponoril do minulosti nášho mesta. Je teda viac než pravdepodobné, že už v tomto období začal zozbieravať údaje na svoje ďalšie a úplne najväčšie dielo, prvú monografiu Prievidze. Pomocou tejto knihy chcel Prievidžanom priblížiť ich zaujímavú a pútavú históriu a uchovať ju v písomnej forme i pre ďalšie generácie. S radosťou môžeme skonštatovať, že sa mu to i podarilo.

Vydanie tejto monografie však bolo naozaj krkolomné kvôli Mišíkovmu náboženskému presvedčeniu a pozícii v rímskokatolíckej cirkvi. Do tlače bolo dielo pripravené už v roku 1936, no nestalo sa tak. Mikuláša to ale neodradilo. Ešte väčšmi zintenzívnil svoje návštevy do prievidzského archívu, ktorý bol základom jeho štúdii a knihu rozširoval o mnohé nové poznatky. Mestský archív bol v tom období však v katastrofálnom stave. Bádateľská činnosť sa teda pre Mikuláša často spájala i s upratovaním a triedením, no ako sám hovoril „temer všetky práce sú obmedzené len na rozsah, ktorý im umožňuje mravenčia veľmi nákladná súkromná činnosť“.

A táto mravenčia práca sa napokon aj vyplatila a dočkala sa pochvaly od mnohých odborníkov. I keď sa stále našli i takí, ktorí pochybovali o Mišíkovej objektívnosti. V náklade 5000 výtlačkov monografia oficiálne vyšla v roku 1971. Onedlho na to však jej existencia bola znovu ohrozená. Kvôli tomu, že kniha bola vraj „ideologicky chybná a treba ju zlikvidovať“, jej hrozilo zošrotovanie. Po ich stiahnutí z predaja našťastie nebol zošrotovaný ani jeden kus. Ako „tajný materiál“ ich uschovali v suteréne budovy skladu civilnej obrany, kde si poležali až do roku 1989. Konečne sa plnohodnotne dostali do rúk obyvateľov mesta a mnohé sa uchovali dodnes. V súčasnosti ju nepochybne radíme k hlavným a najlepším dokumentom mapujúcim historický vývoj Prievidze a okolia. Inak tomu nie je ani v našej knižnici, kde je Mišíkova Prievidza často požičiavaná a veľmi nápomocná.

kniha Prievidza od Mikuláša Mišíka

zdroj: Hornonitrianska knižnica

Nečakaným faktom je, že Mikuláš Mišík v Prievidzi býval celkovo len 11 rokov. I keď pracovne pôsobil v iných slovenských obciach a mestách, to svoje často a rád navštevoval. Láska k rodnému mestu ho napokon priviedla i naspäť domov. Posledné roky svojho života túžil prežiť rovnako ako tie prvé, v Prievidzi, ktorú mal tak rád. Spolu so sestrou Margitou sa ubytovali v dome ich synovca na Ul. Jána Bottu.

Ďalším veľkým dôvodom odchodu na dôchodok bol pre Mikuláša zlý zdravotný stav. Trápili ho problémy so srdcom a cievami, v roku 1964 dokonca prekonal infarkt. Jeho zdraviu sa ešte väčšmi pohoršilo v roku 1981. Vtedy prišiel o svoju najbližšiu osobu, milovanú sestru Margitu. Osamelý žil už len ďalšie 4 mesiace. Zomrel 29. decembra 1981 v Prievidzi, ako 74-ročný. Pri prechádzaní cez prievidzský cintorín si môžete všimnúť i jeho pomník s nápisom „Odhaľoval dejiny národa, aby slúžili budúcnosti.“  Túto vetu dal na náhrobný kameň napísať Mikulášov brat a dokonale vystihuje jeho životné poslanie.

hrob Mikuláša Mišíka na prievidzskom cintoríne

zdroj: kniha "Mikuláš Mišík: kňaz a historik - život a dielo"

Mikuláša Mišíka dodnes považujeme za jedného z najvýznamnejších prievidzských rodákov vôbec. Jeho obrovský prínos, najmä v oblasti dokumentácie prievidzskej histórie nesmie zostať zabudnutý. Oslavou spomienky na narodenie tohto obdivuhodného vzdelanca vyšla v roku 2007 i kniha o jeho živote a diele.

Túto publikáciu a mnohé ďalšie si môžete prísť vypožičať i na úsek regionálnej literatúry našej knižnice.

 kniha "Mikuláš Mišík: kňaz a historik - život a dielo"

zdroj: Hornonitrianska knižnica