Povesť o Jančekovi

Skúsený vojak Janček bol veliteľom vyslúžilcov a dezertérov, ktorí rabovali kraj. Odvážlivci si nepremyslene trúfli aj na hrad Sivý Kameň. To sa im však vypomstilo. Hradné vojsko Sivý kameň ubránilo a niektorých útočníkov zajalo, medzi nimi aj Jančeka. Vtedajší správca hradu Majthényi prikázal všetkých zajatcov bez milosti popraviť.

Do väznice sa jedného dňa prišla pozrieť i správcova dcéra Uliša. Pri pohľade na Jančekovu tvár v mládencovi spoznala malého chlapca, ktorý ju v detstve zachránil pred tureckými vojakmi. Z veľkej vďaky žiadala preto pre Jančeka milosť.

Tu sa však povesť delí na dve verzie.

V jednej z nich sa jej otca napokon podarilo presvedčiť a mladíka pred popravou zachránila. Uliša i Janček k sebe zahoreli veľkou láskou a prežili spolu jednu noc. Ráno však Janček nečakane zmizol. Uliša sa nevzdala, sadla na koňa a išla svojho milenca hľadať. Našla ho ako stál na vysokej skale. Keď ju Janček zbadal, zo strachu aby nespadla do priepasti, rozbehol sa jej naproti. Nešťastnou náhodou sa ale zo skaly sám zrútil.

V druhej verzii sa zaľúbenej Uliši otca obmäkčiť nepodarilo. V deň popravy Jančeka potajomky pustila zo žalára a darovala mu koňa. Odsúdenec sa pokúsil o útek, no nepodarilo sa mu docválať ďaleko. Na skalnom výbežku ho chytila a obkľúčila hradná stráž. Janček bol v koncoch a nezostalo mu nič iné, len sa spolu s koňom vrhnúť do temnej priepasti.

Príbeh sa i napriek rozdielom končí rovnako, a teda vyhasnutým životom a zronenou Ulišou, ktorá sa nikdy nevydala a svojmu milému ostala navždy verná. Skala odvtedy nesie meno Jančekova. 

Povesť o tragickom osude vojaka Jančeka si môžete prezrieť i v krátkom videu: https://fb.watch/mWHDvZpn1Y/ 

To či bol tragický príbeh nenaplnenej lásky naozaj reálny nevieme, no skalu pod týmto názvom poznáme dodnes. Ide o 842 metrov vysoký kopec so skalným výbežkom, z ktorého podľa všetkého Janček spadol. V roku 2018 bol na skalu umiestnený aj šesť metrov vysoký dvojramenný kríž a návštevná kniha. Na svoje si tu nepochybne prídu aj milovníci lezenia. Okolo nezalesneného vrcholu sa rozlieha bukový porast, ktorý však vďaka výške skaly vo výhľade neprekáža. Môžete sa tu teda pokochať pohľadom na okolité hory a kotliny, ktoré každému turistovi pri dobrej viditeľnosti určite ulahodia.  Zrúcaninu hradu Sivý Kameň si však dobre neprezriete, keďže ju prekrýva nižší kopček.

Dnes je zrúcanina bývalého hradu situovaná na okraji pohoria Vtáčnik a patrí do oblasti obce Podhradie. Vráťme sa však na chvíľu späť stredoveku. S týmto obdobím sa na hornej Nitre nepochybne spája meno Matúš Čák Trenčiansky. On totiž nebol len „Pánom Váhu a Tatier“, ale jedného času i pánom takmer všetkých majetkov bojnického a prievidzského panstva. V roku 1321 však Matúš Čák nečakane zomiera a onedlho na to z neznámych dôvodov zaniká Prievidzský hrad.

Jediným, administratívnym centrom celého panstva teda zostal Bojnický hrad. I keď bol hrad majestátny, hornej Nitre určite nepostačoval. V polovici 14. storočia vznikol teda nápad postaviť nový kráľovský hrad, ktorý by slúžil ako ďalšie administratívne centrum nášho regiónu.

Malá obec Podhradie mala v období stredoveku významné a strategicky vcelku výhodné postavenie. Poslúžila preto ako výborná lokalita. O výstavbu hradu sa pravdepodobne postaral posledný komes Prievidzského hradu a vtedajší kastelán Bojnického zámku, bán Gilet. Spolu so svojimi synmi, Mikulášom a Jánom, bol ako prvý poverený správou novopostaveného hradu. Po Giletovej smrti zostal Sivý kameň i naďalej v rukách jeho synov. To dosvedčuje i fakt, že sa hrdili titulom „comes de Baymocz et Kesselekeu“ (komesi Bojníc a Sivého kameňa) alebo „castellany de Bajmocz et Kesseloko“ (kasteláni Bojníc a Sivého kameňa).

Hrad následne vystriedal ešte mnohých ďalších majiteľov. Kráľ Ľudovít I. správou hradu ďalej poveril uhorského palatína Ladislava Opolského. O ďalšom správcovi sa zase dozvedáme z listiny z roku 1388, ktorá dokazuje, že o hrad sa v tom čase mali starať Ladislav Kakaš a Ján Domokoš.

O pár rokov však už ako správcu evidujeme palatína Leustacha z Jelšavy. Hrad vraj dostal od kráľa Žigmunda Luxemburského za jeho veľkú pomoc a podporu. Napokon však Leustach v zajatí zomrel tureckou rukou a hrad zanechal svojim dedičom. Leustachovi synovia, Juraj a Peter, sa však o hrad nestarali dlho. Obaja zakrátko a nečakane zomreli a ani jeden z bratov nemal žiadnych potomkov. Ich smrťou prišiel ku koncu aj celý ich rod a všetky ich majetky pripadli kráľovskej korune.

Do tohto momentu sa o oba hrady, bojnický aj podhradský, staral vždy ten istý správca. To sa však zmenilo po roku 1430, kedy sa novými pánmi Bojnického zámku stali Noffryovci. Sivý kameň a okolité dedinky dostal na dlhú dobu do rúk rod Majthényiovcov. Ako prvý z rodu ho spravoval Gregor, ktorému bol hrad darovaný za jeho zásluhy v boji proti tureckej armáde a obrane Uhorska proti Husitom. Sivý kameň ďalej zdedili jeho potomkovia.

Pri toľkých správcoch musíme konštatovať, že si hrad prežil nespočetné množstvo významných momentov. Mnohé z nich by sme však nazvali skôr tragédiami, či už išlo o krvavé bitky, bezohľadné plienenie alebo dokonca vypálenie. Tieto tragédie ho napokon priviedli až k zániku.

Prvé náznaky úpadku dovtedy prosperujúceho hradu sa dali badať na prelome 16. a 17. storočia. Horná Nitra v tom čase čelila vpádom nebezpečných Turkov na naše územie. Ich obľúbenou zbraňou bol oheň, ktorému sa napokon nevyhol ani Sivý kameň. V roku 1524 pohltil veľkú časť stavby obrovský požiar, ktorý napáchal veľké škody. Tento incident poriadne otriasol kasou Majthényiovcov, ktorým začali narastať dlhy. I napriek tomu sa rodinné sídlo snažili opraviť a predpokladáme, že práve pri tejto prerábke ho rozšírili o stredný hrad.

Ďalšia rana do rozpočtu prišla o dva roky. Bartolomeja Majthényiho zajali Turci a požadovali za neho výkupné. Rodina len ťažko zvládala zaplatiť veľké výkupné a ďalej financovať rekonštrukciu hradu. Majthényiovci sa v tomto neľahkom období viac zdržiavali v Novákoch, kde si onedlho začali stavať nové šľachtické sídlo. Do Novák sa rodina postupne presunula úplne.

V 40. rokoch 16. storočia do našich končín zavítali lúpežní rytieri Ján a Rafael Podmanickí. Sivý kameň vraj prepadli pod zámienkou, že obhajujú nároky Jána Zápoľského na uhorský trón. Našťastie sa im hrad dobyť nepodarilo. Svoju zlosť z neúspechu si vybili na okolitých dedinkách, ktoré si prežili príšerné drancovanie.

Hrad si po tomto útoku pýtal ďalšiu rekonštrukciu a rozšíril sa o dolný hrad. Význam hradu, či už strategický alebo bezpečnostný neúprosne klesal. Hrôzostrašná turecká expanzia stále pokračovala a do toho sa neraz pritrafili i nebezpečné zbojnícke družiny. V okolí hradu preto vládla bieda a chudoba. Administratívne centrum panstva sa spolu s Majthényiovcami pomaly premiestňovalo do Novák.

Keďže Majthényiovci i napriek problémom naďalej hrdo stáli po cisárovom boku, mali veľa nepriateľov. Preto sa v septembri roku 1626 odohral ďalší útok na hrad povstalcami Gabriela Bethlena. Tí vyplienili všetky majthényiovské majetky. 4 členov rodiny sa im dokonca podarilo zviazať a zajať vo svojom tábore. Hrad po tomto incidente skončil v naozaj zlom stave. Povráva sa ale, že najväčšie škody mu spôsobili Prievidžania, ktorý na hrad dobehli tesne po odchode nepriateľov a bezhlavo ho vyrabovali.

Spustnutý Sivý kameň na krátky čas ešte slúžil ako väznica a sklad. Osudová rana prišla v 18. storočí, vo forme útoku Františka II. Rákocziho. Hrad po nájazde jeho vojska ostal už len polorozpadnutou ruinou. Zničený bol dokonca i archív Majthényiovského rodu, ktorý tam bol ešte stále uložený. Materiál zo spustošenej stavby si obyvatelia dedín pomaličky rozobrali na stavebné účely.

Preto sa dnes nad obcou Podhradie už týči len malá zrúcanina, podľa ktorej si vieme predstaviť aspoň rozlohu hradu, nie však jeho výzor. Odborníci predpokladajú, že hradné sídlo tvorila hranolová obranná veža a obdĺžnikový palác. Ďalšou istotou je farba hradu, keďže presne podľa nej dostala stavba i svoje meno.

I keď sa teda z historického objektu uchovalo málo, jeho návšteva určite stojí za to. Zaujímavý príbeh hradu a čarovný výhľad na okolie priláka každého turistu. Od skvelého zážitku vás delí len 15-minútový výstup.

Zo Sivým kameňom sa spája i niekoľko legiend a povestí. Jednou z nich je veľmi zaujímavá legenda o tajnej chodbe, ktorá ma hrad spájať s Bojnickým zámkom a ďalšími historickými objektami.

No s hradom sa spája tiež povesť o Júlii a jej milom Blažejovi, ktorá znie takto:

Boja proti krvilačným Turkom sa kedysi odvážne zúčastnil i sám kráľ Žigmund. Tureckou rukou napokon takmer i zomrel, no niekto mu na poslednú chvíľu zachránil život. Bol to mladý a statočný bojovník Blažej, ktorý si za tento hrdinský čin vyslúžil veľkú slávu a kráľovu priazeň. Z vďaky ho panovník pozval i na hrad Sivý kameň, kde ho predstavil svojej manželke Barbore. Tá sa do krásneho mládenca na prvý pohľad zamilovala.

Kráľovná bola ale rozmaznanou a krutou ženou, ktorá vždy dostala všetko po čom len zatúžila. Inak tomu nemalo byť ani teraz, no Blažej jej city nikdy neopätoval. Vo svojom srdci totiž nosil inú dievčinu, jeho milovanú Júliu. Ohrdnutá kráľovná Blažeja v zlosti na hrade uväznila a Júlia len darmo čakala na návrat svojho milého. Mladá dievčina vo veľkom smútku vstúpila do kláštora a Blažejovi nezostalo nič iné, len žiť naďalej na hrade ako pustovník. Napokon bol povolaný aj do ďalšej bitky proti Turkom. Odvážne bojoval v prvých radoch a premohol mnohých nepriateľov. Na bojisku však napokon našiel aj svoju smrť.