Zoznámte sa... s prievidzskými kníhtlačiarmi
Kníhtlačiarstvo má svoje korene už na úplnom začiatku 15. storočia. Láska ku knihám a túžba po vzdelaní predurčila toto remeslo k neopísateľnému úspechu. Počas niekoľkých storočí sa roznieslo do všetkých kútov sveta. Na konci 19. storočia zavítalo i do mesta Prievidza.
Prvý prievidzský kníhtlačiar Bernhard Gubič sa narodil 24. októbra 1874 v Mojmírovciach neďaleko Nitry. V zahraničí sa vyučil za typografa a toto remeslo sa stalo jeho životným poslaním. Do Prievidze prišiel ako mladý, neostrieľaný, no ambiciózny podnikateľ, so zámerom otvoriť tu svoju novú tlačiareň. Vďaka jeho šikovnosti a odbornosti sa mu to i podarilo. Práve jemu teda vďačíme za zasiatie semienka kníhtlačiarskeho remesla v našom regióne.
Gubičov podnik začal v meste pracovať už na konci 19. storočia, v roku 1899. V rámci kníhtlačiarne fungovalo i nakladateľstvo, kníhkupectvo a papiernictvo. Celá firma rozmerovo nebola síce veľká, no jej historický význam bol naozaj obrovský. Nachádzala sa na Piaristickej ulici č. 29 (dnes Moyzesova ulica), neďaleko hlavného prievidzského námestia, kde je v súčasnosti postavený obchodný dom Vtáčnik. Táto adresa bola ako podnikateľským, tak i rodinným sídlom. Bernhard Gubič tu býval s manželkou Zlaticou, ktorá mala na svojich pleciach rovno niekoľko firemných povinností. Starala sa o účtovníctvo a korešpondenciu podniku, za pultom pracovala ako predavačka a vykonávala tiež knihárske a korektorské práce.
zdroj: kniha "Prievidza na starých pohľadniciach"
Z prvých rokov tlačiarne sa nezachovali takmer žiadne údaje, predpokladá sa však, že sa podniku darilo celkom slušne. Zlom však nastal s príchodom 1. svetovej vojny. Bernhard rovnako ako mnoho ďalších mužov narukoval. Z vojny sa síce vrátil domov, no priniesol si aj zdravotné problémy, ktoré ho do konca života poriadne potrápili. V roku 1918 bola dokonca tlačiareň, po boku ďalších obchodov a podnikov v Prievidzi, vyrabovaná a zničená. Vďaka veľkej snahe rodiny a pracovníkov tlačiarne sa jej chod podarilo obnoviť a pokračovať v záslužnej činnosti i naďalej.
Ako prvý Gubičov produkt spomenieme niečo, čo dnes považujeme za veľmi dôležité pre dokumentáciu histórie nášho mesta. Na začiatku 20. storočia z tlačiarne vyšlo mnoho rôznych a zaujímavých pohľadníc dnes už „starej Prievidze“. Bernhard Gubič je preto považovaný za jedného z najznámejších a najväčších vydavateľov pohľadníc v širokom okolí. Vďaka uchovaným pohľadniciam si vieme predstaviť kde sa v minulosti vynímali kultúrne pamiatky, kde sídlili dnes už zaniknuté obchody alebo naplno pulzoval spoločenský život Prievidžanov.
zdroj: kniha "Prievidza na starých pohľadniciach"
Druhým a určite najzastúpenejším produktom boli knihy. Ťažkosti slovenských autorov a ich diel v období maďarizácie sú nespochybniteľné. Rovnako zložité bolo i vydávanie ich príbehov vo forme kníh. Bernhard Gubič sa na to však odvážne podujal. Ukázalo sa, že to bol veľmi nevýnosný obchod. Kvalita týchto kníh preto značne zaostávala, či už išlo o grafické spracovanie, obsah alebo úroveň slovenčiny. Kvôli nedostatku financií boli zväčša tlačené na zastaralých strojoch. Z Gubičovej tlačiarne i napriek všetkým týmto nevýhodám vyšli desiatky kníh od mnohých autorov a môžeme o ňom hovoriť ako o priekopníkovi vydávania slovenských kníh v našom meste. Zameral sa najmä na tlač detskej literatúry. Spolupracoval napríklad s Jozefom Stančekom – Castorom. O jeho živote a diele ste si mohli prečítať v jednom z príspevkov z cyklu „Zoznámte sa...“ v priebehu tohto roka.
Dopad 1. svetovej vojny a hospodárskej krízy pociťovala celá Európa. Inak tomu nebolo i v podnikaní Bernharda Gubiča. Nerentabilný biznis so slovenskými knihami spôsobil Gubičovmu vydavateľstvu obrovské dlhy. Pomôcť v týchto ťažkých časoch mal vznik prvej požičovne kníh v meste. Požičovňa ponúkala okolo 3000 slovenských, českých, maďarských a nemeckých titulov, za 20 halierov denne. Ani tejto službe sa však podnik nepodarilo vytrhnúť z biedy.
zdroj: kniha "Prievidza na starých pohľadniciach"
Tlačiareň vydávala okrem kníh aj rôzne periodiká. Spomenieme napríklad týždenník Prievidzský časopis, ktorý vychádzal v maďarčine. V roku 1919 tu vyšlo i prvé číslo spoločenského časopisu Náš kraj, o ktorého začiatkoch ste si mohli prečítať i v príspevku „Zoznámte sa s Jozefom Sivákom“. U Gubiča však výtlačky vychádzali len jeden rok.
Do mesta totiž prišiel pre Bernharda nový a silný konkurent v kníhtlačiarskom remesle, tlačiareň Patria. Oficiálne vznikla v roku 1917, v povojnovom období nových začiatkov. Jej zakladateľom bol šikovný podnikateľ a odborník na typografiu Ferdinand Kohn, narodený 29. decembra 1887. Zbrusu nová a moderná Patria si bez problémov našla početnú klientelu. Patril do nej aj spomínaný časopis Náš kraj a o niekoľko desaťročí i najznámejšie regionálne periodikum Prieboj. Obe kníhtlačiarne pôsobili v Prievidzi bok po boku, až do druhej svetovej vojny.
Bernhard Gubič aj Ferdinand Kohn boli významnými členmi tunajšej židovskej komunity. Nemorálne protižidovské represálie teda neminuli ani ich životy. Rovnako ako mnohé iné, aj ich podniky boli počas vojny arizované. Gubičovu tlačiareň tieto ťažké chvíle úplne položili a v roku 1941 bola zlikvidovaná. S rodinou bol odvlečený do nováckeho pracovného tábora, odkiaľ ho odviezli na smrť do neďalekého Rakúska. Pobyt v Auschwitz-Birkenau sa mu napokon podarilo prežiť. Veľmi negatívne sa však odzrkadlil na jeho zdravotnom stave. Namiesto šťastného návratu domov ho dlhá cesta zabila. V horách sa aj so svojou matkou skrývali v senníku pred nemeckými okupačnými vojskami. Osudným mu bol chladný 17. február 1945, kedy sedemdesiatročný Bernhard skonal v matkinom náručí na gangrénu. Jeho hrob dodnes leží pod Jelenskou skalou v blízkosti obce Horný Jelenec, kde posledný krát vydýchol.
V roku 2012 mu bola za celospoločenský rozvoj Prievidze a regiónu hornej Nitry a zásluhy v oblasti propagácie mesta udelená Cena mesta Prievidza. Ďalšou pamiatkou na Gubičovo hodnotné pôsobenie v našom meste a miestnej židovskej komunite je pamätný kameň Stolperstein. Od roku 2018 ho nájdete na ulici Štefana Moyzesa.
O rodinný biznis v Prievidzi sa mali postarať Bernhardove deti. Syn Oto sa vyučil za sadzača a tejto práci sa počas života i naozaj venoval. Vykonával ju však u našich českých susedov, v Karlových Varoch, kde po Slovenskom národnom povstaní našiel lásku. Do Prievidze sa i tak celý život rád vracal a ešte radšej o nej písal. Povedal: „Pokojne môžem žiť na druhom konci sveta, ale nikdy nemôžem zaprieť, že som Slovák, a nikdy nemôžem zabudnúť, že som sa narodil v Prievidzi.“ Otove slová by sme našli napríklad na stránkach starých Priebojov, či v knihách a publikáciách zameraných na históriu prievidzských Židov. Mnohé z nich nájdete i v policiach našej knižnice.
I keď bola počas vojny Gubičova tlačiareň arizovaná, nikdy úplne nezanikla. Jej posolstvo si v srdciach odniesli jej dlhoroční zamestnanci. Väčšina sa zamestnala v konkurenčnom podniku Patria. V neistých začiatkoch 2. svetovej vojny sa dovtedajší tlačiarenskí rivali spojili a vznikol jeden podnik, ktorý naďalej niesol názov Patria. Už zjednotená firma sa v roku 1938 presťahovala do novopostavenej budovy na Poštovej ulici. Ferdinand Kohn sa snažil tlačiareň posúvať stále vpred, trápili ho však zdravotné problémy. V októbri 1942 ho vo veku 54 rokov skolila srdcová choroba.
zdroj: kniha "Prievidza na starých pohľadniciach"
Tak ako Gubičovci, aj Kohnovci teda prišli o všetky svoje majetky. V priestoroch tlačiarne mali aj rodinné sídlo. Počas arizácie ešte dokonca prebývali v niekoľkých predných izbách budovy. Podnik sa rodine podarilo po oslobodení získať späť. Niekoľko rokov tlačiareň viedol Ferdinandov syn Bedřich Kohn. Pod jeho rukami utrápená firma znova ožila. Podnikateľského ducha zdedil po otcovi. Rovnako ako on aj Bedřich sa snažil o neustálu modernizáciu tlačiarne. Postaral sa o prístavbu zadnej časti budovy, kúpu najnovších strojov potrebných na kvalitnú prácu a s otvorenou náručou prijímal nových zamestnancov. V tom čase pracovalo v tlačiarni asi 70 pracovníkov. V rozvoji podniku mu pomáhali aj blízke priateľstvá s významnými osobnosťami nášho regiónu. Spomenieme z nich napríklad Kolomana Nováckeho, o ktorom ste si mohli prečítať v cykle príspevkov „Zoznámte sa...“ v minulom roku. Spoločne vydávali slovenský časopis Včelár, vďaka ktorému sa Patria preslávila aj za hranicami nášho regiónu.
Bedřich Kohn sa však napokon rozhodol odletieť a usadiť sa v Kanade. Patriu predal Slovenskej akadémii vied, ktorá ju však vlastnila len veľmi krátko. Onedlho bola znárodnená a začal sa jej postupný úpadok. Zo 70 zamestnancov zostalo v tlačiarni len 30. Tlačiareň bola počas socializmu pod správou rôznych podnikov. V 60. rokoch zakotvila pod vedením martinských Tlačiarní SNP. V tom období sa tam ako strojmajster zamestnal vyučený polygraf Peter Mello. Časom sa vypracoval až do funkcie riaditeľa, ktorú potom zastával viac ako 30 rokov.
Veľké zmeny pre Patriu nastali v roku 1982. Zmena výrobného plánu a priestorov znamenala pre firmu nový smer. Kúpa moderných strojov a akékoľvek inovácie však boli čoraz zriedkavejšie a Patria viac menej stagnovala. Po páde komunizmu podnik naďalej viedol Peter Mello. Doslova si aj vychoval svojho nástupcu, vlastného syna Jakuba Mella, ktorý Patriu vedie od roku 2017. „Otec sa vždy staval k tlačiarni ako k rodinnej firme. Celý život ma viedol k tomu, aby som ju po ňom raz mohol prebrať. Nenútil ma, ale od malého decka vo mne budoval vzťah k firme,“ povedal.
Za posledných viac ako 120 rokov sa v oboch prievidzských tlačiarňach priučilo polygrafickému remeslu mnoho šikovných rúk. Pri živote ho i v súčasnosti udržiava spoločnosť Patria, ktorej bohatú históriu jej mnoho firiem môže dnes už len závidieť.
Viac o polygrafickej tradícii na hornej Nitre, živote prievidzských kníhtlačiarov, či histórii výroby a požičiavania kníh v našom meste sa dočítate na regionálnom oddelení našej knižnice.
.
