Zoznámte sa... s Andrejom Truchlým-Sytnianskym
Andrej Truchlý-Sytniansky sa narodil 9. novembra 1841 neďaleko od Banskej Štiavnice, v obci Svätý Anton.
Po vychodení dedinskej ľudovej školy pokračoval v štúdiu priamo v Banskej Štiavnici. Už ako študent vyzýval ľudí aby sa nehanbili za svoj pôvod a materinský jazyk. Smelo sa staval na odpor maďarským profesorom a v rodnej slovenčine spieval, hral divadlo a písal básne.
Jeho ďalšie kroky viedli do banskobystrického teologického semináru. V roku 1867 bol vysvätený za kňaza. Mladý zanietený kňaz udržiaval svoj postoj bojovníka za národ a snažil sa rozvíjať jeho vzdelanosť. V roku 1869 venoval 100 zlatý z vlastného vrecka na stavbu katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, ktorého sa stal aj patrónom.
Rok 1870 zahájil obdobie jeho kaplánovania v Prievidzi. Ťažké časy maďarizácie pocítilo i naše mesto, rástla chudoba a upadala vzdelanosť v kedysi bohatej Prievidzi. Keď to mladý kaplán videl, popri kázaní Božieho slova, robil všetko pre to aby tu šíril osvetu, kultúru a vzdelanie. Zhromažďoval okolo seba najmä mladé mysle, s ktorými čítal slovenské knihy a noviny. Stal sa profesorom prievidzského gymnázia a viedol i klub ochotníckych hercov. V roku 1872, po boku ďalších národovcov, založil prvú slovenskú sporiteľňu, ktorá mnohých obyvateľov vytrhla z biedy. Andrej Truchlý bol menovaný za jej zapisovateľa a člena dozorného výboru.
V rýchlom čase sa stal miláčikom Prievidžanov. Mnohí chceli aby sa stal prievidzským poslancom, proti tomu však tvrdo bojovali maďarskí páni, ktorý sa zľakli jeho odvážnych názorov a veľkej popularity. Poslancom sa teda nikdy nestal, no naďalej sa činil mnohými inými spôsobmi.
Jedným z nich bola i jeho literárna tvorba. Svojimi pravdivými slovami zaujal celý národ. V roku 1870 vstúpil do redakcie nového časopisu Orol. V ňom často písal vlastné a prekladal mnohé známe cudzojazyčné básne. Hlásal odvážne protimaďarské názory a šíril lásku k ľubozvučnej slovenčine.
Všestranné snaženia mladého kaplána priniesli ako osoh tak aj zášť. Neustále očierňovanie jeho mena maďarizátormi, o tom ako zanedbáva svoje kňazské povinnosti, napokon vyústili do jeho preloženia na detviansku faru. Naše krásne mesto nadobro opustil, no zanechal tu hlboké stopy svojou buditeľskou prácou. Oheň rozpútaný názormi a slovami Andreja Trúchleho však vtedy zhasol. Na dlhý čas sa prestali čítať slovenské knihy a časopisy, zanikli slovenské kluby a divadlá.
Andrej Truchlý sa však nikdy nevzdal idei slobodného Slovenska. Za svoje názory bol roky prenasledovaný a jeho písanie bolo považované za vlastizradu. Bol na 15 rokov vyhnaný do nekatolíckeho a nebezpečného Bacúrova, na najbiednejšiu slovenskú faru, a mal zakázané pokračovať vo vydávaní Orla.
Ani táto samota jeho bojovného ducha však nezlomila. Počas jeho pobytu v Bacúrove napísal a preložil ďalšie knihy. Začal sa aktívne venovať botanike, ktorou sa dokonca preslávil i v zahraničí. Práve botanika a prírodovedný výskum ho vytiahol z najväčšieho pesimizmu v tých ťažkých časoch. Zostavil niekoľko unikátnych herbárov. Napísal mnohé botanické články, nikdy však odbornú botanickú prácu, aj preto sa na jeho pôsobenie v slovenskej botanike často úplne zabúda.
Posledné roky života prežil na fare v Sáse, kde bol naďalej aktívny najmä v oblasti botaniky. Zomrel 28. októbra 1916 v Sáse, kde je aj pochovaný.
Andrej Truchlý-Sytniansky celý svoj život bojoval proti slovenskej krivde. Stal sa popredným novinárom, spisovateľom, prekladateľom a učiteľom. Publikoval v mnohých slovenských periodikách a patril k najlepším náboženským spisovateľom našej histórie. V Prievidzi je po tomto významnom buditeľovi pomenovaná aj jedna z ulíc.
V tomto roku si pripomíname už 180. výročie jeho narodenia a rovnako aj 150. výročie založenia Prievidzskej sporiteľne.
Jej história sa začala písať už 8. novembra 1871, kedy sa kaplán Truchlý, spolu s inými národovcami, začal usilovať o založenie slovenského peňažného ústavu priamo v Prievidzi. Pod názvom Prievidzská sporiteľňa začala spoločnosť pracovať od roku 1872. Tento názov bol v roku 1922 zmenený na Prvú prievidzskú banku. Základný kapitál banky bol 30 tisíc zlatých a rokmi sa rozrastal. V roku 1912 bol už v sume 1 milión rakúsko-uhorských korún. Rovnako sa rozrastala i celá banka otváraním filiálok v okolitých obciach. Najstaršie archívne dokumenty, až z roku 1901, sa nachádzajú v archíve Národnej banky Slovenska.
