Zoznámte sa... s Karolom Antonom Medveckým

V minulom príspevku sme vám priblížili zaujímavý život kňaza a historika Mikuláša Mišíka, rodáka z Prievidze. Dnes si zas čo to povieme o inej, no veľmi významnej osobnosti regionálnych a najmä celoslovenských dejín, kňazovi Karolovi Antonovi Medveckom. Životné príbehy oboch týchto osobností sa nerovnajú len ich zaujímavosťou. Porovnajte si sami aké podobnosti či rozdiely medzi nimi spozorujete.

Na rozdiel od Mišíka Karol Anton Medvecký nepochádzal z Prievidze. Narodil sa 8. júna 1875 v Dolnej Lehote, ktorá je dnes súčasťou Oravského Podzámku. Svojim oravským pôvodom sa hrdil celý život.

O Medveckého ranom detstve sa moc nevie, sám o ňom totiž neprezradil skoro nič. Podľa jeho unikátneho priezviska však vieme, že patril do jedného z najstarších zemianskych rodov na Orave, ktorý mal svoje korene v Medzvedzom. Do urodzeného rodu Medveckých sa Karol zaradil z matkinej strany. Zuzana Medvecká mala pri pôrode 21 rokov. Jeho otec Jozef Minčaga bol len obyčajným chlapcom a na počudovanie mal údajne len 16 rokov. Pri Karolovom narodení, pravdepodobne kvôli rozdielnym sociálnym postaveniam oboch rodičov, ešte nežili v manželskom zväzku.

Podľa Medveckého vlastného vyjadrenia: „Sirota som bol sám a nemám väčšej radosti ako slúžiť slovenským sirotám“, predpokladáme, že o oboch rodičov prišiel ešte veľmi mladý. Informácie o možných súrodencoch sa tiež nikdy nenašli. Aj preto možno o svojom detstve hovoril málo. Spomínal však na svojho starého otca z matkinej strany, ktorý bol už niekoľko rokov vdovcom. Bol vraj zemianskym krpčiarom a bol na to i vyslovene hrdý keďže „oravské krpce nechcel zložiť z nôh ani vtedy, keď sa už za ne rodina hanbila.“

Tiež sa nedá obísť dôležitosť vychovávateľa Štefana Franka v Karolovom živote a prehlbovaní jeho lásky k materinskej slovenčine. Frank mu bol obrovským vzorom a nakoniec ho považoval i nazýval otcom. Na Orave v dome starého otca prežívali vo veľmi skromných pomeroch. V biede žil Medvecký napokon takmer celý život, no núdzu o talent, nadšenie, či odvahu určite nemal.

Rovnako ako ostatné chudobnejšie deti chodil do miestnej cirkevnej školy. Do panskej školy totiž chodili len „deti úradnícke“. Pre Karola to však bolo i šťastím. Na rozdiel od pomaďarčenej panskej školy, v tej katolíckej sa vyučovalo aj po slovensky. Plynulé ovládanie maďarčiny však bolo vtedy aj tak nevyhnutnosťou. Je dosť možné, že práve tu Karol zbadal prvú nespravodlivosť voči rodnému Slovensku. Jeho národovecké cítenie sa rokmi ešte väčšmi prehlbovalo, najmä pôsobením jeho vychovávateľa, a stal sa „uvedomelým Slovákom“.

Z ľudovej školy prešiel v roku 1887 na nižšie gymnázium v Trstenej. Už vtedy bol vášnivým milovníkom literatúry a veril, že všetci „potrebujú dobrého čítania ako kus chleba“. Ako sme už spomínali odvaha mu naozaj nikdy nechýbala. Pre svojich spolužiakov potajomky prevádzkoval jeho vlastnú „súkromnú knižnicu“. Za vypožičanie každej knihy sa platil jeden grajciar. Za vyzbierané peniaze ďalej šikovne dopĺňal a rozširoval svoj fond. Na premyslený biznis mu ale prišiel riaditeľ gymnázia a rázne mu ho zatrhol. Malú knižnicu mu zhabal a vrátil až o dva roky neskôr.

V štúdiu ďalej pokračoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku. V tomto období v ňom zaiskrila veľká láska k divadelnému umeniu. Rovnako sa tu začal venovať i vlastnej tvorbe. Pokúsil sa napríklad o napísanie niekoľkých básni, no básnikom sa nikdy nestal.  

V Ružomberku sa začal čoraz viac zaujímať i o politickú a spoločenskú situáciu v krajine. Spoznal mladých slovenských národovcov, s ktorými si na stretnutiach vymieňali názory a vymýšľali veľké plány do budúcnosti. Mnohých z nich dnes nepochybne považujeme za významných národných buditeľov. Ich názory v mladom veku určite formovali i osobnosť Karola Antona Medveckého.

Viera bola jednou z najdôležitejších súčastí života Karola Medveckého. V roku 1891 vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie. Vstup bol podmienený založením sľubov v beckovskom kaštieli. Tu prijal i rehoľné meno Anton. Ako člen rehole sa teda pustil do štúdia teológie najskôr v Kremnici a potom v Skalici. V roku 1899 však z rehole vystúpil a doštudovať sa rozhodol na katolíckom seminári v Banskej Bystrici. Očakával, že aj tu spozná a nadviaže vzťahy s mnohými národnostne cítiacimi Slovákmi. Opak bol však pravdou a seminár sa hemžil skôr prívržencami maďarizácie. Povinne sa v ňom hovorilo len po maďarsky, čo sa Medveckému vôbec nepozdávalo. Na vlastné oči dokonca videl aj pálenie slovenských kníh. Kvôli svojmu neskrývanému odporu nebol medzi maďarónmi vôbec populárny. Kritizovali, že „tvorí okolo seba slovenský krúžok a inak nechce rozprávať ako po slovensky“.

Vo svojich vlasteneckých vyjadreniach i tak nepovolil. V roku 1899 bol i napriek tomu vysvätený za kňaza. Veľmi sa však obával aké pôsobisko mu pridelia, keďže sa „mieša medzi akýchsi panslávov“. Sám určite ešte ani nepredpokladal koľko ho čaká presunov a sťahovaní medzi slovenskými farami, s pravidla tými najmenšími a najchudobnejšími. Za svoj život vystriedal až 11 pôsobísk.

Krátko po vysviacke vyfasoval svoje prvé kaplánske miesto v Detve, čomu sa vôbec nepotešil. Detvianska fara bola totiž rozsiahla, kľukatá a často napádaná zbojníkmi. Na nové pôsobisko zamieril vystrašený a vyzbrojený malým revolverom, ktorý našťastie nikdy nemusel použiť. Rázovitý kraj a jeho obyvateľov si nečakane tak obľúbil, že sa doň rád vracal po zvyšok života. Priznal, že „v jadre dobrý, úprimný, zbožný a umeniamilovný detviansky ľud ostáva mi aj po desaťročiach predmetom mojej zvláštnej lásky“. Celý svoj príbytok mal vraj vyzdobený unikátnou detvianskou výšivkou, ktorá ho úplne očarila.

Z Detvy odišiel v roku 1901 do Krupiny. Odtiaľ ho o rok neskôr preložili do obce Jastrabá a ešte v tom istom roku do ponemčeného Veľkého Pola. Jeho pôsobenie v nemeckej dedinke bolo ale naozaj nešťastným riešením, keďže Karol nemčinu vôbec neovládal. Nezotrval tu teda ani jeden rok. Ako kaplán sa presunul na Horehronie, do obce Beňuš, kde tiež zotrval len veľmi krátky čas.

V roku 1903 už bol kaplánom v Detvianskej Huti. V nasledujúcom roku sa na chvíľku stala jeho bydliskom fara v Donovaloch, ktorú onedlho opustil a presunul sa do obce Brehy. V roku 1905 už evidujeme jeho pôsobenie v dedine Prochot.

Po naozaj častých a nepríjemných sťahovaniach mal v roku 1909 konečne možnosť niekde zakotviť na dlhšiu dobu. Tým miestom na nešťastie bola povestná fara v Bacúrove, kde ako farár pôsobil dlhých 10 rokov. Spokojný so svojim pôsobiskom vôbec nebol a povedal: „Pobyt v Bacúrove popri neuveriteľnom hmotnom strádaní považoval som vždy za krvavú krivdu.“ Pravdou aj bolo, že túto biednu faru dostal na starosť za trest. Bacúrovo bolo totiž považované za akési vyhnanisko pre „nepohodlných“ kňazov, ktoré ich vždy poriadne vytrápilo. Medveckému sa i túto krivdu podarilo prekonať a fare sa snažil akokoľvek pomôcť. Svoj ostatný čas ďalej venoval bádaniu a písaniu. Z fary odišiel v roku 1918.

I napriek vlastnej nespokojnosti a nespravodlivosti, ktorú cítil v srdci, nedá sa mu uprieť snaha s akou sa o každú chudobnú farnosť staral. Organizačne zdatný a nápaditý kňaz bol vo svojich pôsobiskách známy zakladaním mnohých klubov, spolkov, bánk, či sirotincov. Týmto spôsobom sa snažil povzniesť spoločenský i kultúrny život v každej obci i na celom Slovensku.

Celý život venoval snahe o zlepšenie postavenia slovenského národa, ako aj slovenskej katolíckej cirkvi. Bol aktívnym členom Matice slovenskej, v ktorej od roku 1919 viedol historický a národopisný odbor. V rámci osvetovej a pedagogickej činnosti sa ďalej venoval i výučbe budúcich kňazov. Všemožne presadzoval využívanie slovenčiny v školách a kostoloch. Náboženstvo preto vyučoval len v slovenskom jazyku, za čo si od maďarónov vyslúžil aj pomenovanie „nebezpečný pansláv“. Väčšinu života bol prenasledovaný a očierňovaný.

K literatúre a histórii mal odjakživa veľmi blízky vzťah. Prejavovať sa začal hlavne na strednej škole v období dospievania. Preto sa aj vo veľmi mladom veku, keď mal ešte len 18 rokov, stal členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol dokonca považovaný za jedného z jej najaktívnejších členov vôbec. Okrem iného sa venoval i vlastnej bádateľskej činnosti a výskumu, redigoval tiež spoločnosťou vydávané zborníky a časopisy. Aj z toho dôvodu bol iste zvolený v rokoch 1926-1937 za jej predsedu. Podieľal sa aj na budovaní a rozširovaní zbierkových fondov Slovenského národného múzea. Dnes ho pre túto dlhoročnú a hodnotnú činnosť radíme k najvýznamnejším osobám slovenského múzejníctva.

Z oblasti histórie a jeho najobľúbenejšej etnografie mu vyšlo niekoľko kníh, článkov i štúdii. Knihy vydával pod vlastným menom, no články niekedy aj pod pseudonymami. Používal mená ako Aliquis, Detvan, Chlebničan a niekoľko ďalších.

Spomínaná nemecká dedinka Veľké Pole, v ktorej pôsobil v roku 1902, síce pre neho nebola tým správnym miestom, no i tak ho zaujala natoľko, že o nej v roku 1904 napísal a vydal národopisnú štúdiu pod názvom Veľké Pole a Píla.

O rok na to vydal obdivuhodné dielo Detva. Išlo o úplne prvú monografiu, ktorá pred pádom monarchie opisovala život v slovenskom meste z historického a etnografického hľadiska. Medvecký ju začal písať už počas svojho pobytu na Detve, no dokončil ju až v roku 1905, keď už pôsobil v Krupine. V tom roku sa ju rozhodol i z vlastných financií publikovať a vyšla len v náklade 1000 kusov. Tam jeho národopisné diela nekončili a jedno, pod názvom Prochot – mestopisná črta, venoval i ďalšiemu zo svojich pôsobísk.

Medvecký nebol len zanieteným bádateľom, ale aj zberateľom. Najviac ho zaujímali slovenské ľudové balady. Svoju niekoľkoročnú zbierku potom publikoval v roku 1923 pod názvom Sto slovenských ľudových balád.

Záujem o cirkev a jej postavenie na Slovensku, bolo pre Medveckého samozrejmosťou. Tejto téme venoval dve publikácie: Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku (1919) a Krátke dejiny katolíctva na Slovensku (1920).

V o niečo vyššom veku mu ulahodilo i cestovanie. Keďže „zvedavosť, vedychtivosť tiahne človeka do nekonečných diaľok.“, precestoval veľký kus Európy a Spojených štátov amerických. Svoje postrehy z týchto výletov rozpísal v dvoch cestopisoch, Cesta po Juhoslávii (1921) a Moja cesta do Francie  Anglicka (1925).

Ako člen Muzeálnej spoločnosti mal možnosť spolupracovať s Andrejom Kmeťom. Ten sa pre neho stal veľkým idolom a dobrým priateľom. Jeho smrť Medveckého hlboko zasiahla a na Kmeťovu počesť napísal životopisné dielo Andrej Kmeť, jeho život a dielo. Spracoval tiež životné príbehy ďalších zaujímavých osobností, ako bol napríklad Jozef Hollý, Jozef Ľudovít Holuby alebo Andrej Truchlý-Sytniansky, o ktorom ste si v našom náučnom cykle „Zoznámte sa...“ mohli prečítať na začiatku tohto roka.

Čitateľom sa napokon rozhodol prezradiť čo to aj z vlastného a na udalosti bohatého života. Autobiografia Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám vyšla v roku 1935. V knihe sa nachádza i Medveckého životné krédo: „Horiaca láska k rodu a k jeho stelesneniu, neochvejná vernosť k životodarnej Československej republike, nekompromisná vernosť k svetlým tradíciám buditeľských generácií slovenských a k ich kresťanskoslovanským ideálom, to boli, sú a budú jagavé hviezdy môjho pohnutého života.“

Za Medveckého vrcholné dielo je považovaná rozsiahla štvorzväzková publikácia Slovenský prevrat. Zachytil v nej obdobie pádu habsburskej monarchie, prvú svetovú vojnu a zrod Československa. Knihu vraj napísal preto, že „slovenské obecenstvo už netrpezlivé očakávalo celkový obraz československého zápasu za slobodu.“ Sled týchto udalostí zažil i na vlastnej koži.

Politicky aktívnym bol Medvecký väčšinu svojho života. V roku 1905 spoluzaložil Slovenskú ľudovú stranu, ktorej bol na dlhý čas i členom a tajomníkom. V rokoch 1918-1920 bol evidovaný aj ako poslanec Revolučného národného zhromaždenia.

Obdobie 1. svetovej vojny ho zastihlo ešte v Bacúrove. Raz sa dokonca nešťastne zaplietol do cesty maďarským žandárom, ktorí ho označili za ruského špióna. Z väzenia ho ale pre nedostatok dôkazov prepustili. Ruským špiónom Medvecký nikdy nebol, ale hrdým Slovákom určite áno. Napokon sa stal i jedným z hlavných aktérov česko-slovenského odboja.

Vznik Československej republiky plne podporoval. Po dosiahnutí tohto cieľu bol Medvecký 30. októbra 1918 aj jedným zo signatárov Deklarácie slovenského národa v Martine. Bol nesmierne šťastný, že mohol byť súčasťou takéhoto obrovského úspechu. V novovzniknutej republike ho vymenovali za referenta pre katolícke cirkevné záležitosti. Podľa jeho slov: „Vo svojej úmornej snahe poslovenčiť náš cirkevný život, musel som často voliť aj tie najpríkrejšie cesty. Viedla ma pri tom vždy jedine snaha pomôcť cirkvi i štátu“, je jasné, že zastávať túto funkciu pre neho nebolo jednoduché. Z najvplyvnejšej Slovenskej ľudovej strany v roku 1918 i odišiel.

Od roku 1919 sa však rozhodol prejsť do Československej strany lidovej, čo mnohí jeho bývalí spolupracovníci považovali za malú zradu. V tejto strane však už jeho politická aktivita začala pomaly upadať. I napriek tomu v rokoch 1925-1937 zastával funkciu podpredsedu strany.

V roku 1919 sa začalo hovoriť o jeho pôsobení na hornej Nitre. V septembri toho roku ho totiž vyhľadal vtedajší bojnický farár Alojz Rudnay, s prosbou, či by mu kvôli zlému zdravotnému stavu mohol bojnickú faru prenechať. Karol Anton Medvecký túto ponuku prijal a na jeseň 1920 pricestoval na hornú Nitru.

Pôsobil tu najskôr ako správca fary a o dva roky bol už vysvätený na titulárneho prepošta. V Bojniciach strávil posledných 17 rokov jeho života a musíme konštatovať, že plných záslužnej činnosti. Z malého mestečka chcel spraviť „skvost horného Ponitria“.

Farnosť bola už pri jeho príchode v nedobrom stave. Postaral sa preto o jej rozsiahlu opravu a skrášlenie. Vytvoril v nej „rajský dvor“ a pred vchodom dal vysadiť Lipy slobody, ktoré sa tu týčia dodnes. Medveckého pričinenie sa dalo spozorovať aj na mnohých ďalších zanedbaných objektoch, ktoré si pýtali rekonštrukciu.

Okrem úprav budov sa zameral i na ich stavbu. Dal vybudovať napríklad Dom dobrého pastiera, ktorý dne slúži ako budova pošty. V Bojniciach dal tiež postaviť chudobinec, na ktorom dal osadiť vzácny reliéf sv. Cyrila a Metoda. Na hornej Nitre to považujeme za najstaršie stvárnenie solúnskych bratov. V tejto budove sa v súčasnosti nachádza základná umelecká škola. Pred Bojnickým zámkom vyrástla lurdská kaplnka Panny Márie a na bojnickom kostole sa zas postaral o osadenie hodín na veži.

Medveckého staviteľské nápady siahali aj mimo Bojníc. Pričinil sa napríklad o opravu kaplnky v Dolných Šútovciach, výstavbu fary v Lazanoch alebo postavenie kaplnky Panny Márie v Kocuranoch.

Medveckého najväčší prínos v našom regióne a najmä v meste Bojnice však bol badateľný v politickom, kultúrnom a spoločenskom živote. Inicioval tu napríklad založenie jednoty Orol, v ktorej sa deti činili najmä v oblasti divadelníctva.

Ako veľký bádateľ a zanietený historik stál v roku 1926 pri založení Muzeálneho spolku Hornej Nitry, ktorý bol predchodcom dnešného Hornonitrianskeho múzea. Medvecký zastával miesto čestného predsedu, po boku predsedu Jána Žirka a tajomníka Jána Mjartana, o ktorých ste si už tiež mohli prečítať v cykle „Zoznámte sa...“.

Na koniec sa zamerajme na najunikátnejšiu pamiatku, ktorú pre Bojnice objavil. Na prechádzke po okolí fary sa mu náhodne podarilo naraziť na neobjavenú jaskyňu. Ako horlivý amatérsky archeológ ihneď vycítil obrovskú hodnotu tohto nálezu. Ako prvý v roku 1926 aj inicioval poriadny archeologický prieskum tejto jaskyne a všetky získané nálezy dobre uchoval. Karol A. Medvecký určite ani len netušil aký výnimočný skutok sa mu vtedy podaril. Všetky nálezy totiž dokazujú historické osídlenie Hornej Nitry, a to už pračlovekom neandertálskym v dobe kamennej. Aj vďaka nemu preto môžeme v súčasnosti Bojnice považovať za jedno z najvýznamnejších archeologických a strednopaleolitických lokalít nielen Slovenska, ale aj strednej Európy. Dnes už populárna jaskyňa bola na počesť bojnického prepošta i pomenovaná a dlhé roky ju poznáme pod názvom Prepoštská jaskyňa.

Niet ani divu, že takého všestranného a ľudom obľúbeného farára si Bojničania v roku 1932 zvolili aj za starostu. Bojnickým richtárom bol až do konca života. Ten však prišiel nečakane skoro. Karol Anton Medvecký zomrel 11. decembra 1937, vo veku len 62 rokov. V matričných zápisoch je príčinou jeho smrti „ochrnutie modzgov“,  a teda mozgová mŕtvica. Pochovaný je na bojnickom cintoríne. Práve včera prešlo už 85 rokov od jeho úmrtia. Nezabudnuteľného prepošta si aj dnes môžeme pripomenúť pri pohľade na farskú budovu v Bojniciach, kde od roku 1969 visí pamätná tabuľa s textom: „Tu žil a pracoval v rokoch 1920-1937 Karol Anton Medvecký, národovec a tajomník SNR.“

 

Viac o pestrej životnej ceste Karola Antona Medveckého si prečítajte na regionálnom oddelení našej knižnice.

kniha "Karol Anton Medvecký - životopisný medailón k 120. výročiu narodenia kniha "Karol Anton Medvecký (1875-1937)"

zdroj: Hornonitrianska knižnica