Veľkonočný špeciál II.

„Pekná Veľká Noc, požehnaná úroda.“

Veľkú noc považujeme za najstarší a najvýznamnejší zo všetkých sviatkov. Korene jeho vzniku siahajú až do starobylého pohanského obdobia, kde sa spájal s jarným novoročím. Slovania v tej dobe ešte nedelili rok na 4 ročné obdobia, ale len na dve, a teda obdobie zimy a tepla. Čas, ktorý v súčasnosti považujeme za jar, pre nich znamenal vyháňanie zimy, vítanie slnka, zrod nového života a začiatok poľnohospodárskych prác. Veľká noc mala vtedy podobu prírodného sviatku. S príchodom náboženstva, konkrétne kresťanstva, do našich končín sa charakter sviatku pozmenil. I keď sa s veľkonočnými sviatkami aj naďalej spájalo vítanie očakávanej jari, hlavným motívom ich osláv sa stalo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Veľká noc je pohyblivým sviatkom. To znamená, že sa jej termín z roka na rok mení. Viaže sa však na lunárny kalendár. Pravidlom teda je, že sa veľkonočné sviatky konajú medzi 22. marcom a 25. aprílom a vždy spadajú na prvú nedeľu po prvom „jarnom splne“. Veľký týždeň sa teda začína po Kvetnej nedeli, no za prvý sviatočný deň je oficiálne považovaný až Zelený štvrtok.

Dovtedy museli ľudia stihnúť všetky predveľkonočné prípravy, a teda poriadne poupratovať a vyumývať svoje príbytky a postarať sa o chod vlastného statku. Počas sviatkov sa už v domácnosti i na gazdovstve mohli vykonávať len tie úplne najnutnejšie práce. Bol to totiž čas určený pre spoločné rodinné chvíle a bohoslužby.

 

„Na Zelený štvrtok, keď je obloha bez mrakov, dobrý hospodár vie, že nastal čas výsadby zemiakov.“

 

Zelený štvrtok bol posledným dňom Ježišovho života. Kresťania si v tento deň pripomínajú poslednú „veľkonočnú“ večeru Ježiša Krista.

Celoslovenskou tradíciou sa v tento deň stalo viazanie zvonov. To malo totiž zabrániť prípadným obeseniam v dedine. Odohnaniu zlých síl mal napomôcť aj rapkáč, ktorým sa počas týchto dní namiesto zvonov zvolávalo do kostola. Zvony znova zazvonili až na Bielu sobotu. V tomto krátkom období sa mali teda ľudia zamerať najmä na ochranu seba a svojich príbytkov. Na to im mala poslúžiť  voda, ktorá podobne ako počas adventu naberala magické účinky. Keď ju rozliali do všetkých rohov domu, mala ho ochrániť pred požiarom. V Návojovciach zvykli vodou poliať dom aj záhradu, aby sa zbavili dotieravého hmyzu.

Voda mala mať okrem ochranných, aj ozdravné a skrášľujúce účinky. To využívali najmä mladé dievky, ktoré sa išli do potoka okúpať a učesať sa pod vŕby. Tento rituál im mal zabezpečiť zdravie, hladkú pokožku a krásne vlasy. Dievčatá pri tom vraveli: „Vŕba, vŕba, daj mi vlasy na dva pásy.“ Do potoka sa však už pred svitaním mal ísť umyť každý člen rodiny a dokonca i dobytok. Typickým bolo najmä preháňanie koní cez potok, pretože ich to malo uchrániť pred zlomyseľnými bosorkami a naďalej udržať zdravé a silné.

Zo zaviazaním zvonov súviselo i odporúčanie zasiať v tom čase mak. Pri siatí si však gazdiná musela dať záležať aby mala zavreté ústa a poriadne nafúknuté líca. Tak vraj docielila, aby boli makovičky pekne guľaté. Odporúčanie sa týkalo aj hrachu a bôbu, ktoré boli v našom regióne jednými z najtypickejších pestovaných surovín.

Veľký pôst naďalej pretrvával a pripravovali sa len bezmäsité jedlá. Ako nám naznačuje i názov tohto dňa, bolo zvykom jesť najmä „zelené“ jedlo z jarných plodín. Spomenieme napríklad zozbierané bylinky, ktorých liečivé účinky mali pozitívny vplyv nielen na ľudí, ale aj na zvieratá.

 

„Veľký piatok pochmúrny, zvestuje rok neúrodný.“

 

Veľký piatok pripomína umučenie a ukrižovanie Ježiša Krista. To bolo aj hlavnou témou Pašiových hier, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tohto dňa. Korene ich vzniku siahajú až do stredoveku, často boli spájané aj so školskými hrami. Pomaličky získali viac a viac fanúšikov, najmä ochotníckych hercov, a prirodzene si našli cestu aj do ľudového divadla. Odohrávali sa najmä v kostoloch alebo v jeho okolí a prispievali tak k sviatočnej atmosfére. V minulosti by sme si tieto hry mohli pozrieť takmer v každej slovenskej obci a Horná Nitra nebola výnimkou.  

Naši predkovia verili, že práve Veľký piatok má moc všetko uzdraviť. Najjednoduchšie bolo znova pripísať tieto ozdravné účinky potočnej vode. Jedna žena z každej domácnosti išla za svitania s džbánom k potoku a nabrala doň dosť vody pre všetkých členov rodiny. Popri tom sa pomodlila a následne sa sama v potoku umyla. V rámci skrášľovania sa odporúčalo aj ostrihať si vlasy, pretože mali podľa povery po zvyšok roka lepšie rásť.

Dievčiny museli okrem toho zavčas rána stihnúť ešte jednu vec, stieranie rannej rosy z trávy. Použili na to plachtu a pri tom hovorili: „Beriem úžitok, ale nie všetok.“ Povera totiž vravela, že čím viac rosy dievča postiera, tým budú mať kravky viac mlieka.

Pôst bol v tento deň dodržiavaný veľmi prísne. Jedli sa zväčša len zemiaky, či krajec suchého chleba. Nepísaným pravidlom totiž bolo nenajesť sa do sýta. Dovolené boli však i rôzne polievky. Zhotovované boli najmä zo strukovín, no často sa pripravovala i hubová polievka, ktorá sa typicky varila počas Vianočných sviatkov. V obci Kanianka zvykli variť tzv. drevenú polievku, čo bol vývar zo sušených hrušiek.  

 

„Keď prší do Božieho hrobu, bude suchý rok.“

 

Na Bielu sobotu bol Ježiš pochovaný v hrobe. V katolíckych kostoloch sa ako symbol tejto udalosti vytvára „Boží hrob“ so sochou mŕtveho Krista. K nemu sa počas celého dňa chodia veriaci modliť. Uchovávajú tak i tradíciu, ktorá káže aby sa pri Božom hrobe vždy niekto nachádzal, išlo o tzv. „stráženie Božieho hrobu“.

Rodiny strávili v kostole takmer celý deň. Od rozjímania nad Božím hrobom sa presunuli na slávnosť veľkonočnej vigílie konajúcej sa po západe slnka. Tento obrad má pripomínať vzkriesenie Ježiša Krista ale i „pálenie Judáša“. Pred kostolom sa preto zapaľuje oheň v železnej nádobe, kde ležia posledné minuloročné bahniatka. V minulosti sa vykresával pomocou kremeňa a smrekovej kôry, keďže sa nesmel zapaľovať zápalkami. Kňaz následne ohník posvätil a pomocou neho rozsvietil hlavnú veľkonočnú sviecu – „paškál“, ktorá celý kostol vytiahla z tmy. Po zhorení spomínaných bahniatok sa zozbieral ich popol a odložil na budúcoročnú Popolcovú stredu.

Rozviazanie zvonov symbolizovalo koniec obdobia smútku nad Ježišovým umučením a naopak svojím cenganím oslavovali jeho zmŕtvychvstanie. Rovnako tak ohlásili aj ukončenie Veľkého pôstu. Jeho oficiálny koniec však nastal až po západe slnka a naši predkovia museli s nachystanou hostinou počkať až do večera. Niektorí sa dokonca z vlastnej vôle postili až do Veľkonočnej nedele. Ženy už od rána vyvárali a vypekali rôzne dobroty, či už išlo o chutné koláče, huspeninu alebo iné mäsové pokrmy, ktoré prichystali na slávnostný stôl prekrytý špeciálnym veľkonočným obrusom.

Veľké sobotňajšie prípravy sa okrem jedla týkali aj maľovania posledných veľkonočných vajíčok. Bola to zábavka najmä mladých dievčat, ktoré si ich chystali pre dlhé zástupy kupačov. Za jeden z tradičných spôsobov ozdobovania kraslíc považujeme batikovanie pomocou včelieho vosku a špendlíku. Vajíčka sa tiež farbili pomocou cibuľových šupiek a slivkovej kôry. Na dosiahnutie pekného lesku sa nakoniec ešte pretreli slaninovou kožkou. Takto ozdobené kraslice čakali na svojich nových majiteľov až do Veľkonočného pondelku.

 

„Po daždivej veľkonočnej nedeli suché leto málo krmu nadelí.“

 

Veľkonočná nedeľa je úplne najvýznamnejším a najväčším kresťanským sviatkom v celom roku. Pripomína vzkriesenie Ježiša z mŕtvych a je teda symbolom víťazstva života nad smrťou. Hlavným programom v tento deň bola „veľká“ svätá omša, na ktorej si ľudia mohli nechať posvätiť rôzne druhy jedál. Pripísala sa im tak tiež magická moc. Každému, kto takúto posvätenú potravinu zjedol, sa malo dobre dariť.

Po bohoslužbách sa na Veľkonočnú nedeľu konal slávnostný obed. Tradične pozostával zo slepačej polievky, klobás a údenín. V našej oblasti, napríklad v Chynoranoch, bolo obľúbenou veľkonočnou špecialitou upečené kozliatko. Ako dezert sa neskôr podávali rozličné koláče. Na Hornej Nitre sa nezabúdalo na upečenie veľkej pletenej žemle, ktorá sa v poobedných hodinách odniesla na pole. Tam ju pováľali po raži, aby vraj narástli také klasy, aká veľká je žemľa. Zvykom takmer každej gazdinej bolo v nedeľu navariť toľko, aby zvýšilo i na pondelok. 

 

„Dávam ti vajíčko maľované, pre tvoje srdiečko milované.“

 

Na Veľkonočný pondelok bolo zvykom vstávať zo slnkom. Nedočkaví mládenci behali už zavčas rána po dedine a pripravovali sa na poriadnu oblievačku. Práve v tento deň totiž vrcholila pozitívna čarovná moc vody. Jej očisťujúce a omladzujúce účinky mali dievčatám zaručiť zdravie a krásu i do ďalšieho roku, čo bolo s časti i zámienkou na uchovanie tohto zábavného zvyku. Podľa chlapcov, čím viac vody, tým lepšie. Neodradilo ich ani nepriaznivé počasie či snehové záveje. Pre dievčatá takáto oblievačka teda často znamenala presný opak sľubovaného zdravia, a teda nepríjemné nachladnutie.

Tento starý pohanský zvyk sa uchoval v rôznych podobách na celom Slovensku. V najdávnejšej minulosti predstavoval kult oplodnenia. Počas rokov však nadobudol aj kresťanský význam. Má symbolizovať to, ako po Kristovom zmŕtvychvstaní naháňali vojaci jeruzalemské ženy a oblievali ich vodou, aby im zabránili šíriť túto veľkonočnú radostnú zvesť.

K oblievačke nepochybne patrí i šibačka, v našich končinách tak tomu však vždy nebolo. Tento zvyk k nám zavítal až neskôr z iných slovenských regiónov a rýchlo sa uchytil. Šibnutie korbáčom malo zabezpečiť aby dievčatá zostali šikovné a vrtké. Tie naň potom ako poďakovanie zavesili stužky. Dnes najrozšírenejšie streknutie voňavky si chlapci v minulosti vynahradzovali tzv. „parfínom“. Išlo o vodu, v ktorej vyluhovali klinčeky alebo pomarančovú kôru a tým nadobudla príjemnú vôňu.

Kúpať chodili všetci chlapci z dediny a rovnako sa nemohlo zabudnúť ani na jedno z miestnych dievčat. Za šibačku a oblievačku boli obdarovaní maľovaným vajíčkom, korunou a štamperlíkom pálenky. Mnohí z nich túto príležitosť využili rovno aj na pytačky.

To všetko však museli stihnúť do dvanástej hodiny, kedy sa konala Veľká svätá omša. Popoludní sa už oblievať nepatrilo. Namiesto toho kroky mladých ľudí viedli z kostola rovno na tanečnú veselicu, ktorá sa zväčša odohrávala v miestnej krčme. Na zábavu však mali povolený vstup len tie dievčatá, ktoré sa nechali poriadne vyoblievať. Také čo sa pred vodou skryli museli zahanbene ostať doma, preto ich vždy bolo minimum. Dievčatá ukrivdené nechcenou oblievačkou sa miestnym mládencom mohli pomstiť na ďalší deň. Platilo pravidlo, že mohli poliať akéhokoľvek chlapca, ktorého chytili na ulici. Tento opačný rituál sa však do súčasnosti nezachoval.

Nie nadarmo sa hovorí „Na Veľkú noc, najedz sa moc!“. Pripravovali sa mnohé tradičné jedlá, ktoré sa niekedy častujú aj prívlastkom veľkonočné. Išlo napríklad o šunku, klobásu či chren. Už spomínanou tradičnou špecialitou v našom regióne boli upečené kozliatka alebo jahniatka. Ani pri jednom z týchto jedál nemohli chýbať uvarené vajíčka. Tie symbolizovali plodnosť, príchod nového života a jeho zachovanie. Najznámejším sladkým potešením Veľkej noci je nepochybne sviatočná calta. V pohároch žblnkalo hriate, domáce pálené. To sa pripravilo upálením cukru, ktorý sa zalial troškou vody. Následne sa pridal čistý lieh a štipka čierneho korenia a veľkonočný nápoj bol hotový.

Hlavným cieľom akýchkoľvek sviatkov, a teda i tých veľkonočných, je aby sa rodina stretla a spoločne prežila tento radostný čas.  Po ukončení posledných osláv už ľudia nabehli späť na svoju rutinu a naplno sa začali venovať svojim povinnostiam.

O ďalších zaujímavostiach týkajúcich sa Veľkej noci na Hornej Nitre sa dočítate i na regionálnom oddelení našej knižnice. 

kniha "Rok vo zvykoch nášho ľudu" kniha "Takto chutí Horná Nitra"

zdroj: Hornonitrianska knižnica