Zoznámte sa... so vzburou prievidzských žien

Prievidza si už od 13. storočia spokojne nažívala ako slobodné kráľovské mesto. Z toho plynulo aj mnoho práv a výhod. Spomenieme tie najdôležitejšie ako bola slobodná voľba richtára a mestskej rady, voľné užívanie pôdy, lesov a pasienkov, rozvoj remesiel, výroby a miestneho obchodu. Tieto privilégia nášmu mestu udelila ešte kráľovná Mária v roku 1383. Prievidza sa tak dostala na úroveň veľkých slovenských miest ako bola Bratislava, Košice, či Banská Bystrica.  

Prievidza

zdroj: kniha "Prievidza na starých pohľadniciach"

So získaním mestských výsad sa Prievidžania stali mešťanmi, ktorí boli vymanení spod právomoci bojnického panstva. Vyhli sa teda poddanstvu, ktoré ešte stále vládlo v okolitých obciach. Dedinčania totiž museli veľmi ťažko drieť na panských poliach a ešte aj platiť vysoké dane. Prievidžania robili všetko pre to, aby si výhodnú pozíciu udržali a zaistili. To však bolo proti srsti bojnickým zemepánom. Za svoju pomyselnú slobodu odvádzali každý mesiac poplatok do kráľovskej pokladnice. Poplatok si však zemepán neustále navyšoval, až dosiahol sumu nehoráznych 3500 zlatých. Ani to však chamtivým bojnickým kastelánom nestačilo. Tí sa počas rokov všemožne usilovali Prievidzi privilégia odobrať a oslabiť moc a slobodu mesta.

Za jedným z takýchto pokusov stál v 18. storočí aj gróf Pálfi. O odobratie mestských výsad Prievidze sa snažil veľmi prefíkane. Mesačný poplatok navýšil na takú nehoráznu sumu, že ho mesto nezvládalo a ani nebolo ochotné platiť. Takto sa v roku 1765 začal 5-ročný konflikt medzi bojnickým panstvom a susednou Prievidzou. Spor sa dokonca dostal až pred stoličný súd v Nitre, kde mal gróf Pálfi v pláne preukázať neplatnosť prievidzských mestských výsad, čo sa mu napokon aj podarilo. Prievidžania sa nevedeli brániť proti tomuto neprávu. Všetky dôležité dokumenty a listiny na preukázanie ich pravdy totiž zhoreli v mestskom archíve pri ničivom tureckom plienení v roku 1678. Tieto nešťastnéokolnosti viedli aj k ich prehre a o svoje ťažko vybojované privilégiá napokon prišli. Súd ich vyhlásil za neplatné a zastarané. Všetko teda išlo podľa grófovho plánu.

Prievidza sa po niekoľkých storočiach stala opäť obyčajnou poddanskou dedinou a meštianska sloboda sa rozplynula. Smutné obyvateľstvo sa obrátilo na svoju poslednú nádej, na kráľovnú Máriu Teréziu, ktorú tak veľmi obdivovali. Tá sa tomuto konfliktu však osobne nevenovala a dala ho prešetriť stoličnému úradu v Nitre, čo Prievidzi vôbec nepomohlo. Prievidžania sa tak museli vzdať a podrobiť sa bojnickému zemepánovi. Bojnické panstvo na seba nenechalo dlho čakať. Podľa súdneho rozhodnutia malo totiž právo osvojiť si akýkoľvek mestský majetok, čo už išlo o mlyn, pivovar, predaj vína a pálenky, či zisky z trhov a jarmokov.

Prievidza

zdroj: kniha "Prievidza na starých pohľadniciach"

Historická udalosť, na ktorú sa dnes zameriame sa odohrala 18. marca 1771. Po meste sa rozšírila novina, že do Prievidze má namierené panský úradník. Ten mal prísť ohodnotiť mestský mlyn a pivovar. Zvedaví a nahnevaní Prievidžania sa už od rána stretávali na námestí a vyčkávali čo ich čaká. Nespravodlivé odoberanie majetkov v ľuďoch vzbudzovalo strach, hnev a revolučné myšlienky. Báli sa o seba, svoje rodiny, majetky a živobytie. Na túto krivdu sa nedokázali len tak nečinne prizerať. V meste sa začali búrlivé nepokoje. Veľký hnev vstúpil najmä do miestnych žien, ktoré sa nebáli vysloviť svoj názor a zakročili. Prievidzské ženy, vyzbrojené dlhými palicami, lopatami, sekerami a iným domácim náradím, sa pevne postavili na odpor. Prvý si ich zúrivosť vyskúšal na vlastnej koži viceslužný bojnického kastelána Valentína Battu. Jeho koč ženy zastavili ešte pred bránami mesta a tak ho vystrašili a zbili, že sa nedovážil ani vstúpiť a pešo zutekal späť do Bojníc. Takto z mesta vyhnali každého panského úradníka. S veľkým krikom ich bili po chrbte tvrdými palicami, niektorých na pár hodín aj zavreli do mestského žalára. V ten istý deň o niekoľko hodín neskôr dorazil pri piaristický kostol panský voz s vínom a liehovinami, ktoré sa mali v nasledujúci deň predávať na miestnom jarmoku. Nazlostené ženy tento voz prevrátili a mestské majetky ubránili. Odhodlané Prievidžanky sa panských služobníkov vôbec nebáli. Dohodli sa, že pivovar a mlyn im pre nič za nič nevydajú. Obilie v ňom si rozdelili medzi seba a časť z neho darovali aj miestnej chudobe. Revolúcia pokračovala aj na ďalší deň. V Prievidzi sa aj napriek nepokojom konal už spomínaný „Jozefovský“ jarmok. Do mesta prišli trhovníčky z Bojníc a chystali sa predávať panský alkohol. Prievidzské ženy však Bojničanky pod hrozbou násilia vyštvali.

Vzbura prievidzských žien

zdroj: www.michaldobias.sk

Motivované krátkym víťazstvom sa ženy začali zhromažďovať, prerozdeľovať si úlohy a plánovať ďalšie obranné kroky. Chvíľkový ženský vzdor teda nakoniec prerástol až do organizovaného odboja.  Hlavnou organizátorkou a dušou celej vzbury bola Anna Kardošová. Ďalšími kapitánkami po jej boku sa stali Zvončárová, Ripková, Trasťová a Porubská. Rozkazy ostatným ženám mohli dávať aj desiatničky Zičorka, Rendečka a Kočiška. Medzi vzbúrenými ženami sa dokonca ustanovila aj stráž, ktorá musela byť neustále v pohotovosti. Alarmovaním bola poverená tzv. „hvizdárka“ Žofia Pružinská. Na túto úlohu bola ako stvorená, pretože vedela skvele a hlasno pískať. Ženy si jej služby však museli platiť. K vzbúreným Prievidžankám sa neskôr pridali aj odvážne ženy z Malej a Veľkej Lehôtky.

Unikátna na tejto vzbure je práve veľká odvaha a vojenská organizovanosť žien a takmer úplná neúčasť mužov. Prievidzskí muži sa totiž do bojov skoro vôbec nezapájali. Boli skôr len tichými sledovateľmi a podporovateľmi ženskej rebélie. Či už to bolo ich strachom, či podceňovaním nežného pohlavia sa dnes nedozvieme.

Bojnické panstvo nemalo v tej chvíli dostatok hajdúchov a poddaných aby proti ženskému búreniu zakročilo, tak sa pokúšalo spor ukončiť nenásilne a búrlivú situáciu upokojiť, no nehodlalo ustúpiť. Nepomohla ani výzva Márie Terézie na ukončenie bojov.

Prievidza

zdroj: kniha "Prievidza na starých pohľadniciach"

Na veľkonočný pondelok sa konal lampiónový sprievod žien. Išlo o demonštráciu nielen proti bojnickému panstvu, ale aj vedeniu mesta, ktoré Prievidzu do tejto nešťastnej situácie nechtiac dostalo. Ženy skandovali, že chcú nájsť pravdu, ktorá sa stratila v klamstvách. Na svoje zbrane, a to zväčša lopaty, si napísali: „Ježiš, Mária, Jozef a Mária Terézia.“ Ešte stále totiž verili, že rakúsko-uhorská kráľovná nenechá bojnické panstvo zničiť slobodnú Prievidzu. Tá však v tej chvíli nezakročila a bola klincom do hrobu ženského odboja.

Ženy ovládli Prievidzu na viac ako mesiac, no i tak ju napokon neubránili. Osudnou im bola ich posledná akcia 22. apríla 1771. Do mesta prišli mládenci z Koša na vojenské odvody. Košovania dostali za úlohu buričky rozohnať. Do mesta bolo vyslané i vojsko a ženy nemali inú možnosť, museli kapitulovať alebo utiecť. Pod nátlakom neľútostných vojakov, ktorí hlava nehlava mlátili miestne obyvateľstvo a demolovali ich príbytky, sa mnohé vzdali alebo boli dolapené. Chytené výtržníčky boli odvezené na bojnický hrad, kde čakali na svoj rozsudok.

Veľkej skupine žien sa podarilo ukryť v pivnici jedného z prievidzských domov. Po zrade z vlastných radov však napokon pochytali aj tie. Jednou z utečenkýň bola aj hlavná vedúca vzbury Anna Kardošová. Z Prievidze utekala vraj smerom na Porubu, odkiaľ pochádzala jej matka. Dolapil ju však vojak na koni a uštedril jej rovno aj ranu bičom. Zasiahol priamo Anninu tvár. Unavená a zranená sa opierala o stĺp, ktorý pokropila svojou krvou. Ten vraj dodnes stojí v areáli Výskumného ústavu ovocných a okrasných drevín v Bojniciach.

rekonštrukcia zlapania Anny Kardošovej

zdroj: Prieboj, roč.46, č.13, autor: Marián Pőss

Na všetky buričky bol vydaný zatykač, pretože sa dopustili niekoľkých poburujúcich priestupkov, a to „výtržností, vzbury, rozvracania verejného pokoja a mieru“. Nasledovalo teda početné zatýkanie, vypočúvanie, väznenie a tvrdý súdny proces. Finálny rozsudok bol naozaj prísny, a to najmä preto, že „poburujúce činy boli z každej stránky také nesmierne, že si vyžadujú verejné potrestanie a verejné opatrenie, aby sa týmto výstražným príkladom odstrašili aj susedné dediny.“

Každý, kto sa vzbury zúčastnil dostal trest. Väčšinou išlo o telesné tresty, pri ktorých sa vôbec nebralo do úvahy, že obvinené boli ženského pohlavia. Podľa rozsudku mali buričky dostať 30-60 úderov korbáčom, podľa miery previnenia. Trestu sa však nevyhli ani muži. Išlo o tých, ktorí svojim ženám potajomky pomáhali. Rovnako sa im teda ušlo väzenie v hradnom žalári a niektorým aj telesný trest. Vtedajší richtár Matej Porubský bol za napomáhanie buričkám zbavený úradu. Na jeho miesto nastúpil nový richtár Solčáni, ktorý s bojnickým panstvom dlhoročne udržiaval dobré vzťahy.

Keď Mária Terézia počula o smutnom osude prievidzských žien, na celú situáciu si znova posvietila. Uznala, že slobodné kráľovské mesto sa len tak nemôže stať znova poddanskou dedinou. Rozhodla teda, že bude spísaná dohoda, v ktorej budú zohľadnené požiadavky oboch strán. Oficiálna 10-bodová zmluva bola spísaná a prijatá v roku 1774. Vzbura odvážnych prievidzských žien síce neskončila ich výhrou, no určite mala svoj zmysel. Pre mesto napokon vybojovala oveľa lepšie postavenie a do našich dejín sa zapísala ako unikát. V minulom roku sme si pripomenuli už 250. výročie tejto výnimočnej historickej udalosti.

Viac si o nej môžete prečítať  napríklad v prievidzskej monografii od Mikuláša Mišíka alebo v knihe „Cesty do minulosti Prievidze“. Obe publikácie a mnoho ďalších si môžete vypožičať na regionálnom úseku našej knižnice.