Zoznámte sa... s Jurajom Gramantíkom

Juraj Gramantík sa narodil 28. apríla 1848 v Prievidzi, súkenníckemu majstrovi Ignácovi Gramantíkovi.

Za svoju životnú cestu si zvolil vieru. V roku 1872 bol vysvätený za kňaza, neskôr bol dokonca menovaný za pánslava. Na farách po Trenčianskej stolici pôsobil, či už ako kaplán alebo kňaz, takmer 50 rokov. Rovnako ako Boha, miloval aj svoj národ. Vrelé národné cítenie ho sprevádzalo celým životom.

Odvážny mladý farár, plný ideálov, sa nebál zapojiť do boja o slobodu slovenského národa. Veril v lepšiu budúcnosť svojej milovanej krajiny a ľudí v nej. Bol považovaný za inteligentného a obetavého človeka, ktorý svoj život zasvätil pomoci druhým a podpore národnej slobody. Aktívne bojoval za práva Slovákov a rázne sa vzoprel maďarizácií. Pre jeho názory bol dlhé roky prenasledovaný, utláčaný a presúvaný do úzadia, na malé chudobné farnosti. Pod jeho pracovitými rukami však tieto fary kvitli a prosperovali.

V roku 1880 bol preložený na faru do Prečína, kde pôsobil najdlhšie, až do svojej smrti. V dedine dal opraviť kostol, v ktorom môžeme nájsť jeho tvár v sklenenej vitráži na okne, kde je vyobrazená ako tvár sv. Juraja v rytierskej zbroji. Tiež dal opraviť a napokon nanovo postaviť miestnu školu.

Celý život udržiaval blízke priateľské vzťahy s ďalšími slovenskými národovcami, dejateľmi a spisovateľmi. Svedčí o tom jeho zachovaná rozsiahla korešpondencia, v ktorej si dopisoval o dianí na Slovensku.

Literárna činnosť Juraja Gramantíka sa dala spozorovať najmä v náboženských časopisoch a novinách, ako napríklad v Katolíckych novinách či časopise Kazateľ. Jeho články a príspevky bol písané v súlade so silným národným cítením, vzbudzovali Slovákov k boju za svoje práva a rodnú vlasť. Tiež písal náboženské a ľudovýchovné úvahy. Zostalo po ňom literárne a rukopisné dedičstvo, ktoré je však doposiaľ nepreskúmané.

Ako jeden z bojovníkov za práva Slovákov, po boku Milana Hodžu a iných významných národovcov, v roku 1912 odovzdal uhorskej vláde Memorandum o riešení slovenskej otázky.

V roku 1916 náhle a ťažko ochorel. Napriek varovaniam sa rozhodol v Budapešti podstúpiť nebezpečnú operáciu, ktorá sa mu však napokon stala osudnou. Tri dni po zákroku, 26. septembra 1916, skonal. Jeho pozostatky boli na žiadosť rodiny prevezené do Prievidze, kde mu bol na prievidzskom cintoríne postavený pomník.

zdroj: Hornonitrianska knižnica

I keď v Prievidzi nikdy nepôsobil, stal sa našim významným rodákom a zapísal sa do slovenských dejín. 26. septembra sme si pripomenuli 105. výročie jeho úmrtia. Na počesť horlivého boja za slobodu a oddanú pomoc druhým bola podľa Juraja Gramantíka pomenovaná aj jedna z prievidzských ulíc.